ZuZu

Mal 26 rokov. Taký normálny chalan od vedľa. Vyrastali sme na jednej ulici. Ako deti sme sa chodili hrávať na pieskovisko, neskôr vychodili základku. Potom sme sa dlhší čas nevideli. Stretla som ho pred časom na našom sídlisku. Pochválil sa snúbenicou, celkom dobrým príjmom a hypotékou za ktorú si spoločne kúpili trojizbový byt. Popriala som mu veľa šťastia a naše cesty sa rozišli..... Zrazu prišla správa: Mareka na prechode pre chodcov zrazilo auto, je na tom veľmi zle. Neverila som vlastným ušiam....Však pred dvoma týždňami som mu priala šťastie.

„Je v kóme...nevieme, či sa preberie...“zneli prognózy lekárov. Po pár dňoch sa stav zhoršil.

„Odumrel mu mozog, NIKDY sa nepreberie, nebude bez cudzej pomoci vedieť existovať. Vlastne nebude existovať vôbec, pretože si to nebude už NIKDY uvedomovať.“

Nevedela som, čo na to povedať. Priznám sa neviem na takéto situácie reagovať.

Dozvedela som sa, že si ho jeho mama zobrala domov, prestala pracovať a venovala sa jeho opatere. Obdivuhodné...koľko to vyžaduje sily? Strašne veľa. Sama to neviem posúdiť, pretože nemám deti, ale som dcéra a viem, že aj moja mama by to pre mňa urobila...takisto, ako by som to urobila ja pre svoje deti.

Takto ubehol skoro rok.

Jeho stav bol stále rovnaký.Každý druhý deň k nim chodila rehabilitačná sestra. A jeho mama? Sestrička v domácej opatere na plný úväzok. Ale vždy, keď som ju stretla, vravela mi, že nádej umiera posledná...

V stredu mi prišla esemeska. Od mojej mamy. „Mareka zobrali do nemocnice a tam umrel.“ 

Nikto to nečakal......teda možno čakal, ale nie tak skoro....včera mal pohreb.

Všetci v niečo veríme. Marekova mama možno verila v nejaký zázrak. Zázraky sa že vraj dejú. Ale mám pocit, že nie tu na Zemi...Nádej síce umiera posledná, ale odchádza prvým vlakom....

Smrť patri k životu.
Je to ta najprirodzenejšia vec, a naša jediná istota.
aj smrť blízkeho.
už dnes vieme že ich postupne stratíme, a oni stratia nás...
.
Preto by sme mali ten život a to že mame ich a že oni majú nás, kým tak je, využiť tak, aby sme nič neľutovali, až príde deň, keď sa naše pozemské cesty rozdelia ...