Už znowa som w tom stawe beznádeje,
Keď si myslím, že sa na mna štastie nikdy neusmeje.
Keď celý swet sa mi chrbtom otočí,
Je mi hrozne, nenáwisť mi srší z očí.
Čo cítim? úzkosť, smútok, strašnú bolesť,
Pred sebou mám múr trápení, ktorý newiem preliezť.
Mám hlawu plnú myšlienok strašných.
Čakám a teším sa na deň, keď zastawí sa mi dych.
Z toľkého utrpenia, weľkej bolesti,
Som plná zloby a nenáwisti.
Nikomu newerím, wšetci ma zradili,
Do studne plnej temnoty ma hodili.
V temnote a beznádeji sama blúdim,
Hrozné sny bez konca , z ktorých sa budím.
Wiem , že to trápenie nikdy neskončí,
Moya rana na zápästí sa znowa zwäčší.
Čierne slzy po twári mi stekajú,
Blúdim mestom , ani psi už neštekajú.
To temné mesto bez úswitu,
Mesto w moyey hlawe , wytworené z mýtu.
A tie slzy pália ma na twári,
Kde sú tie časy čo sa moye oči smiali?
Stále , dňom i nocou plačem,
Do priepasti beznádeje skáčem.
Newiem ako žiwotom ďalej pôjdem,
Rozmýšľam ako , ako z tohto sweta ujdem-
Trápenie nekončí , rýmy sa míňajú,
A už len pohrebné piesne mi spiewajú...