ZuZu

Nemala na nič náladu. Chcela ísť za ňou. Nemohla. Neboli pohádané, len ju mala rada trošku viac ako je dovolené. Ľúbila ju, priam milovala. Milovala keď boli spolu von. Na nákupoch. Kdekoľvek. Milovala keď keď jej mohla dať "kamarátsku" pusu na líce. No tá druhá ju mala rada ako kamarátku. Ona chcela jeho. A on chcel tú prvú. Bol to ako začarovaný kruh.

Nemyslela na nič iné. Boli najlepšej kamarátky. Vedeli o sebe všetko. Teda takmer. Toto jej povedať nemohla. Bála sa ako by to prijala. 

Chcela si to uľahčiť. Šla do kuchyne a zo šuplíka vytiahla nôž. Strčila si ho do rukáva a šla do izby. Rozhodovala sa. Zvládne to? Zvládne tú bolesť bez toho aby kričala? Bála sa. Bála sa bolesti a umierania. Ešte nechcela vedieť akú príchuť má umieranie. Nechcela vedieť či to je pravda s tým bielym svetlom. Nie. Rozplakala sa. Nôž dala naspäť do rukáva. Šla do kuchyne a vrátila ho na svoje miesto. Musí byť silná. Uvedomila si to. Ešte sa všetko môže zmeniť. Možno je to len puberta. Veď vždy sa rada pozerala na pekných chlapcov. A čo ak sa nezmení? Nevadí. Zrazu si začala byť úplne istá že nech sa stane čokoľvek nesmie si siahnuť na život. Spomenula si na všetkých ľudí čo miluje. Toto im nemôže spraviť. Zrazu ju zalial pocit šťastia že žije. Už nerozmýšľala nad svojou orientáciou. Veď nieje jediná. Nájde si svoju životnú partnerku. Rozhodla sa že bude silná. Že vydrží všetko, naozaj všetko. Stále bola taká istá. Smiala sa bola ukecaná. A to ju bavilo. Nechcela to zmeniť. Bola šťastná taká aká je. Už to o nej vedeli. Nie všetci ju chápali. Ale ona ostala pri nej hoci vedela celú pravdu. Že ju miluje...